Čiastočné zatmenie Slnka 4. januára 2011.

SOLAR Hvezdáreň Senec – Chorvátsko, Paljuv

Úplné zatmenie Slnka 11. júla 2010.

Jan Sládeček – Ostrov Moorea Cook, Francúzska Polynézia

Čiastočné zatmenie Slnka 15. januára 2010.

Vysočina Bükk, Maďarsko – SOLAR Hvezdáreň Senec

Na začiatku januára som listovala ročenku a všimla som si zaujímavú poznámku pri popise prstencového zatmenia Slnka 15. januára 2010, podľa ktorého „Koniec úkazu môžeme pozorovať ako 7% čiastočné zatmenie v Maďarsku pri výhode Slnka”. Veru táto veta ma dostala do varu a skontaktovala som Istvána Teplického, aby mi poradil, kde môžu byť najlepšie podmienky na pozorovanie. Dohodli sme sa, že večer pred zatmením sa stretneme u neho v Tate a odtiaľ vyrazíme na pozorovanie. Našu cestu sprevádzali určité nepríjemnosti, ale predsa sme dorazili zo Senca na miesto stretnutia– Jaro a ja (členovia Solaru). Sme sledovali oblohu ako aj predpovede počasia, lebo január nie je práve najideálnejším mesiacom na pozorovanie. Práve v nížinách môže nastať inverzia a hmla nám nedovolí úkaz pozorovať. Po dvoch hodinách spánku sme zisťovali situáciu a po prehodnotení údajov o počasí sme sa vybrali do pohoria Bükk. Prešli cez Budapešť, „leteli” sme po diaľnici v hmle s veľkou rýchlosťou smerom na Eger. Veru hmla bola statočne hustá, ale museli sme sa ponáhľať, aby sme stihli východ Slnka. Akonáhle sme opustili zahmlenú diaľnicu, išli sme na kopce v pohorí Bükk cez zľadovatene serpentíny. Všade bol sneh a teplota pod bodom mrazu, ale našli sme ideálne miesto na pozorovanie. Pripravili sme naše ďalekohľady: ED 80/600 a Lunt 60/600 a čakali sme na východ Slnka. Dočkali sme sa, objavil sa ako veľký, červený kotúč medzi dvoma kopcami a pomaly sa šplhal hore po oblohe. Vyšlo cele Slnko, z ktorého malý kúsok odhryzol Mesiac. Úkaz bol fantastický aj voľným okom a boli sme radi, že sa nám to podarilo pozorovať. Kotúč Slnka bol v hornej časti žltý, stred prechádzal do ružovej farby a spodná časť bola červená – práve tu bolo zo Slnka odhryznuté. V hornej časti bola viditeľná skupina škvŕn s číslom 1040. Cely úkaz trval len 20 minút – ale oplatilo sa, lebo pocity ktoré v nás vyvoláva zatmenie Slnka sú také skvelé, že nabijú človeka pozitívnou energiou. Celá akcia trvala len 22 hodín, ale precestovali sme 750 km, aby sme mohli tento úkaz prežiť znova.

Obrázky zverejnila aj stránka Spaceweather.

Úplne zatmenie Slnka 22. júla 2009.

Vycestovali sme do Číny sledovať najväčšiu udalosť roka 2009. Techniku, ďalekohľady a fotoaparáty sme už veľakrát vyskúšali a priebeh pozorovania sme poznali naspamäť. Vybrali sme sa do mesta Shanghaj v dvoch skupinách, ale v Shanghaji sme nestretli, tá možnosť sa nám naskytla až v meste Haining. Pred cestou sme si rezervovali hotel aj v tomto meste, lebo dĺžka zatmenia tu trvala 5 minút a 50 sekúnd. Okrem zatmenia slnka sme trosku mohli spoznať aj život Číňanov.

Leteli sme z Viedne, kde sme vzlietli s airbus-om uprostred obrovskej búrky. Dosť som sa zľakla, lebo takéto veľké turbulencie som ešte nezažila. Na moskovskom letisku sa k nám pridal jeden český astronóm, takže nám rýchlejšie ubehol čas k nasledujúcemu štartu. Naše lietadlo smerovalo priamo do Shanghaj, a veru bez planých čínskych víz by nás ani nepustili na palubu. Čistý let trval 12 hodín. Leteli sme cez noc, práve preto sme mali možnosť pozorovať veľmi pekný a zriedkavý jav, nočné svietiace oblaky.

V lietadle som si pokazila žalúdok z cudnej rybacej stravy. Na shanghaj-skom letisku hneď po vystúpení z lietadla pomocou termokamier zistili, že mám zvýšenú teplotu. Kvôli prasacej chrípke bola ochrana a kontrola bola na veľmi vysokej úrovni. Nebolo mi všetko jedno, keď pohrozili, že mám isť do karantény. Vyplnila som jeden formulár, nechala som kontakt na seba a na oplátku som dostala „žltú“ kartu. Keby sa mi zhoršil stav pomocou VIP karty v hociktorej nemocnici ma prioritne ošetria – našťastie som celý čas bola v poriadku.

Ako náhle sme vyšli cez dvere letiska objal nás 42 stupňový teplý vzduch a 80%-ná vlhkosť – ako keby sme sa pohybovali v saune. Shanghaj sa nachádza na brehu mora na 31° zemepisnej šírky. Z letiska sme sa presunuli taxíkom do hotela – taxíky sú pohodlné, lacné, bezpečné, presne vydaju z ceny,  ak sa zablúdia netreba platiť celú taxu.

Mali sme pekný, štvorhviezdičkový hotel, kde na recepcii nevedeli po anglicky. Nebol to veľký problém, ale párkrát sme sa dostali do veselých situácii.

Po príchode sme sa hneď vybrali spoznávať okolie nášho hotela – museli sme využiť každú minutú, aby sme si vychutnali atmosféru tejto krajiny. Cesty sú viac úrovňové, viac pruhové. Motorky, rikše, bicykle majú vlastný pruh. Nepotrebujú semafory, všade je chaos na cestách, nie je problém v noci jazdiť bez svetiel, veľa trúbia, tlačia sa a predbiehajú – napriek tomu sme nevideli ani jednu haváriu alebo ťukance na cestách.

Ochutnali sme miestne špeciality v ozajstnej čínskej vývarovni. Nemali obrázkové menu, nevedeli sme precitať čínske písmo, oni nevedeli po anglicky tak sme sa nechali prekvapiť. Spravili sme dobre, dostali sme vynikajúcu polievku s korenistým mäsom a ryžovou cestovinou. Vtedy sme si uvedomili, že aká je čínska kultúra rozdielna od našej, lebo sme dostali len paličky ako príbor. Museli sme sa naučiť jest s paličkami ak sme nechceli zostať hladný. Okrem čínskych jedál ktoré sme ochutnávali len opatrne – sme jedli aj v japonskej reštaurácií. Ochutnali sme aj „saké“. Aké veľké prekvapenie bolo pre nás, že „saké“ je vlastne ryžové víno a nie ryžová pálenka.

Shanghaj je moderné a dynamické mesto, kde každý pol rok musia tlačiť nové mapy. Priemysel z hociktorej časti Číny sa nachádza aj v Shanghaj. Najmodernejšia časť mesta je štvrť Pudong. Tu sa nachádza veža Perla Orientu, mrakodrap Jin Mao a veľa iných mrakodrapov – naša obľúbená bola World Financial Center, ktorá vyzerá ako otvárak na pivo. Vyšli sme na vežu Perla orientu – 350 metrov vysoko, do výťahu nás doslova natlačili ako sardinky. Z veže sme mali nádherný výhľad na mesto – celé mesto ležalo pod našimi nohami. Vedľa Perly Orientu sa nachádza aj nádherné morské akvárium a pozreli sme si aj promenádu na brehu rieky. Veľmi pekný pohľad sa nám naskytol na protiľahlú časť mesta.

Okrem moderných budov sa nachádzajú v Shanghaj aj historické pamiatky. Veľmi pekné sú Yuyuan záhrady spolu so starým trhom. Na trhoch je povinné zjednávať si cenu, čo bolo pre nás na začiatku nezvyk, ale veľmi rýchlo sme sa to naučili. Je tu veľa malých obchodíkov, všade čistota a poriadok. Všade sú magnólie, bambus, kvitnúce oleandre a v rybníkoch farebné zlaté rybky. Najviac sa nám páčili v skaly vydlabané chodby medzi záhradami. Na budovách sú červené lampióny, typické čínske strechy. Pozreli sme si aj botanickú záhradu – čínske záhrady pôsobia veľmi ukľudňujúco. Kde sa nachádzajú stromy tam sú aj cikády. Tak hlasno rapkajú, že človek nepočuje vlastné slová.

V Číne veľa ľudí vyznáva budhistické vierovyznanie. Navštívili sme Chrám Jade Budha. Tu sme mali aj sprievodcu, ktorý nám vysvetlil históriu chrámu ako aj budhizmu. Zobral nás aj do obchodu so suvenírmi a dovtedy nás nepustil von kým sme niečo nekúpili.

Fascinujúci zážitok bol zúčastniť sa na ozajstnom čínskom čajovom obrate, kde sme sa veľmi dobre po anglicky porozprávali s naším hostiteľom. Neskôr nás zaviedol do fabriky na výrobu hodvábu. Tu nám ukázali ako získavajú z kukli priadky morušovej hodváb, mohli sme si pozrieť živé aj vypreparované priadky. Z kukli získajú 1.5 km dlhé vlákno hodvábu a húsenicu buď použijú v kozmetike alebo zjedia ako delikatesu.

Keďže sme boli v Číne, nesmieme zabudnúť ani na domáceho miláčika na pandu. Veľmi pekné zvieratko, vyzerá presne ako na obrázkoch. Zoologická záhrada je krásne spravená, snažia sa zabezpečiť zvieratám ich prirodzené prostredie.

Našim hlavným cieľom bolo zatmenie, práve preto sme cestovali do Haining. Kúpiť si v Číne lístok a cestovať vlakom je ohromný zážitok. Na stanici je toľko ľudí, že každú chvíľku do nás niekto vrazil. Na stanicu sa dá dostať len s platným lístkom, čo skontrolujú tri krát, raz preskenujú aj batožinu, nasmerovali nás na presne miesto a 10 minút pred odchodom vlaku nás pustili na perón. Na peróne sú len nastupujúci, vystupujúci cestujúci a policajti. V každom jednom vagóne je upratovačka, policajt a revízor. Vo vlakoch majú klimatizácie a jazdia rýchlosťou 170 km/h. Po vystupovaní ešte raz skontrolujú lístky, či sme vystúpili na správnej stanici. Maximálne bezpečie, čo v našej krajine určite neplatí zvlášť keď sa ľudia z perónu dívajú jeden cez druhého na prichádzajúci vlak.

Haining je malé mesto, asi ako Bratislava – čiže vidiek. Nie sú moc zvyknutý na belochov, lebo si nás veľmi obzerali. Ľudia sú veľmi príjemný, milý a nápomocný. Spoznávali sme aj miestny život, navštívili sme aj budhistický chrám na kopci miestneho park. Hľadali sme ideálne miesto na pozorovanie zatmenie slnka. Nakoniec sme si vybrali školský dvor vedľa nášho hotela. V Haining sme sa stretli s druhou polovicou skupiny.

Večer pred zatmením sme už intenzívne sledovali oblohu, verné predpovede boli veľmi zlé. Prišiel očakávaní deň zatmenia a cez celý pás totality sa ťahala monzúnová oblačnosť. Keďže sme nemali aktuálne satelitné snímky nevedeli sme, ktorým smerom sa máme vybrať a hľadať jasnú oblohu. Zostali sme v Haining. Mali sme techniku: ED 80/600 Skywatcher refraktor s HEQ 5 pro go-to mechanikou, PST Tuning ďalekohľad s EQ5 mechanikou, rybie oko objektív na fotografovanie meteorov, E 410 olympus zrkadlovku. Z okna nášho hotela sme videli z ktorej strany prichádza mesačný tieň, tým smerom boli oblaky tmavo sivej farby. Medzitým sme z okna hotela pomocou kamery snímali pohyb oblačnosti. Pôvodne sme mali snímať mesačný tieň. Napriek dažďu atmosféra bola fantastická, lebo na dvore školy bolo veľa ľudí na spoločnom pozorovaní. Prišla očakávaná chvíľa, 6 minút ozajstnej tmy, čo naháňa ľuďom strach. Do dobrej nálady sa zmiešalo obrovské sklamanie, lebo takto sme si zatmenie storočia nepredstavovali. Aj spoločnú skupinovú fotku sme si zabudli spraviť. Až doma sme videli satelitné snímky oblačnosti a zistili sme, že sme boli len 40 km od relatívne jasnej oblohy.

Veľmi veľa čašu sme strávili prechádzkou v meste. Túlali sme sa na takých miestach, kam turisti nechodia. Všade sú garážové obchodíky, na chodníku zvárajú a režú železo, zabíjali a čistili kurča a rybu. Všade príjemná vôňa jedla – no ale vo väčšine prípadov sa ešte hýbe na tanieri. Keďže sme boli medzi obyčajnými ľuďmi, zistili sme, že inak ukazujú čísla, inak čítajú mapy. Dosť nám vadilo, že pľujú. V reštauráciách fajčili, a keby sme to na vlastné oči nevideli, ani to nezistime – majú to perfektne vyriešené pomocou klimatizácie. Klimatizáciu vedia používať – nevadí a spríjemní pobyt v miestnosti. Tak toto by sme sa mali určite naučiť od Číňanov.

Potom ako odišla monzúnova oblačnosť, klesla teplota a vlhkosť. Vtedy každý a všade sušil prádlo – na oknách, medzi stromami, medzi dopravnými značkami viseli všade šaty na uliciach. Niekto sa neobával toho, že to zmizne.

Navštívili sme aj ozajstný čínsky trh. V Číne budovy a parky majú obrovské rozmery – taktiež aj trhovisko. Na trhu môžete kúpiť doslova všetko – cvrčky, šaty, rastliny, čínske artefakty, porcelán, potraviny, kraby, hady a živé krokodíly.

Počas nášho pobytu v Číne sme sa veľmi často stretli s českými kolegami, pridal sa k nám aj jeden čínsky chlapec, ktorý vedel po česky – žil v Prahe. Získali sme množstvo pozitívnych zážitkov. S veľmi ťažkým srdcom sme sa vrátili domov, lebo Čína uchváti a očarí človeka, až do takej miery, že sa chce vráti a lepšie spoznať túto obrovskú a vzdialenú krajinu.

SOLAR Hvezdáreň Senec:	Shanghai:	N 31°13´55″	Haining:	N 30° 31´ 32″
		E 121°27´50″		E 120° 40´34″

Jan Sládeček:	Xianren Tangcum:	N 30° 17´ 27,2″
		E 119° 02´ 37,3″

Úplne zatmenie Slnka 1. augusta 2008.

Momentky zo zatmenia Slnka.

Digitalni videokamera SONY DCR-TRV145E umístena na statívu – Jan Sládeček.

Úplne zatmenie Slnka 1. augusta 2008.

Najdôležitejším dátumom pre každého astronóma v tomto roku bol 1. august. Práve v tento deň sme mali možnosť vidieť úplné zatmenie Slnka.

9 členná skupina astronomického združenia SOLAR Hvezdáreň Senec v spolupráci s hvezdárňami Žiar nad Hromom a Kysúc pod menom Expedícia Altaj 2008 sa vybrala do Ruska, presnejšie do mesta na Sibíri Gorno – Altajsk.

Na expedíciu sme vyrazili s Budapeštianskeho letiska Ferihegy, prestupovali sme v Moskve na domácu leteckú linku, aby sme sa mohli dostať do mesta Barnaul. Z Barnaulu sme cestovali v prenajatom minibuse ešte 300 km južne do hlavného mesta Altajskej republiky – Gorno – Altajsk.

Mesto sa rozprestiera na okraji Altajského pohoria, kde sú už kopce, ale tisícové hory sú ešte ďaleko. Zaujímavosťou v meste bolo aj to, že okrem nás sme sa tam nestretli s turistami, obyvatelia sa delia na Rusov a Kazachov. Gorno – Altajsk je posledné mesto pred Mongolskom, za nim sú z len dedinky až k hraniciam.

Cesta s minibusom bola v celku zaujímavá, skoro rovná cesta je medzi spomínanými mestami a nás šofér si naozaj jazdu vychutnal, leteli sme na ceste ako piráti, pritom ani vozidlo nebolo práve najnovšie. Doviezol nás až k domu, kde sme boli ubytovaní – sem tam som bola na pochybách, či ideme správnym smerom, lebo cesta väčšinou bola úzka, prašná a kľukatá. Keď sme dorazili, veľmi sa mi uľavilo, mali sme k dispozícii jeden cely dom – hotel – príjemné a kľudné prostredie, svetlé, veľké izby a všetko, čo k pohodliu patrí. Po 24 hodinách cesty bolo príjemné trošku si oddýchnuť, samozrejme nesmieme zabudnúť ani na 5 hodinový časový posun.

Hneď sme chceli vyskúšať techniku a po krátkej sieste sme tu techniku aj poskladali. Ešte v ten deň podvečer, okolo 5 miestneho času, sme zisťovali, či vyhovuje náš balkón na pozorovanie zatmenia.

Druhý deň sme si pozreli mesto. Všade panuje disciplína, my sme boli najhlučnejšia skupinka, nevideli sme zničené pomníky, pamätné tabule a všade čistota. Na námestí je obrovská bronzova socha Lenina – Lenina majú v Rusku veľmi radi a vážia si ho. Videli sme obchodík, ktorý ešte nebol dokončený a pritom už mal klimatizáciu. V obchodných domoch sortiment je taký istý alebo veľmi podobný ako u nás, veď Čína je predsa len dosť blízko. Mesto nie je pripravené na návštevníkov, lebo všetky matriošky a ruské vajce sme vykúpili, pohľadnice o meste sme ani nezohnali.

Medzi potravinami dominujú ryby a syry. Samozrejme ešte aj tam na konci sveta predávajú náš domáci Zlatý Bažant – síce len dve plechovky, pre nás tak akurát.

Kvôli časovému posunu sme boli dlho hore, plánovali sme čo všetko musíme stihnúť počas zatmenia, kto a čo bude mať za úlohu počas úkazu. Sledovali sme oblohu, žiadny mráčik, na slnku sme namerali až 50 stupňov, v tieni tiež nebolo o mnoho chladnejšie. Podľa domácich tam boli takéto horúčavy naposledy pred 10 rokmi. Cez zimu zase majú pravý opak, niekedy aj -50 stupňov. Napriek tomu vegetácia je skoro taká istá ako u nás, totiž nachádzali sme na 51 severnej rovnobežke.

V nasledujúcich dňoch sme si pozreli pomníky padlých hrdinov v druhej svetovej vojne, v parku sme sledovali, ako sa správajú ľudia. Chceli sme vyliezť na kopec, z ďaleka vyzeral pekne, ale z blízka burina siahala až po driek. Museli sme zmeniť cieľ našej cesty a prechádzali sme na zabudnutých uliciach mesta. Ulice boli skoro prázdne, drevené domčeky z modrými okennými rámami, prašné cestičky, studne, odkiaľ miestni nosili vodu. Pre mňa bolo prekvapujúce, že zdevastovane vyzerajúceho domčeku vyšli čistý a upravený ľudia. Nakoľko sme sa nevyštverali na jeden kopec, zmenili sme smer a vyšli sme na druhy. Z kopca sa nám naskytol nádherný pohľad na mesto, ako sa rozprestiera v údolí medzi pestrými zelenými kopcami.

Dočkali sme sa dňa zatmenia, nervózne sme sledovali oblohu, ktorá bola úplne jasná. Naša skupinka sa rozhodla, že sa rozdelíme na tri menšie skupiny. Traja sme vyliezli na kopec, odkiaľ sme mali krásny výhľad na okolité kopce a mesto. Čiastočné zatmenie sa začalo o 16:48 miestneho času, jasná obloha, žiaden mrak. Asi pol hodinu pred zatmením sa vytvoril pri Slnku mrak, ktorý namiesto toho aby odišiel, zostal tam a ešte rástol. Nádej zomiera ako posledná, ale vedeli sme, že ten oblak sa už nepohne. Pozorovali sme okolie, na kopcoch sme videli ako prichádza tieň, ale oblak bol ešte vždy pred Slnkom. Úplná fáza nastala o 17:50 miestneho času, z čoho sme videli asi 15 sekúnd na začiatku. Fotili sme o dušu, aby sme mohli zvečniť zatmenie – aspoň vnútornú korónu. Podľa môjho subjektívneho názoru bola veľká tma, ako keby na nás spadla noc bez mesačného svitu. Zrazu ticho, vietor veľmi neustál, videli sme oranžový obzor, videli sme ako prichádza tieň a tma, videli sme planéty Merkúr a Venuša, len jedine čo sme nevideli v plnej krase bolo zatmenie Slnka. Úplne ma zaskočilo správanie sa domácich, lebo akonáhle nastala úplná fáza, púštali ohňostroj. Úplná fáza zatmenia sa skončila 17:52 miestneho času, zrazu bolo svetlo a tieň išiel ďalej po kopcoch. Oblak ešte vždy kraľoval pred Slnkom, počkali sme ešte chvíľku a potom sme sa vrátili do hotela s nepríjemným pocitom nedostatku. (aj keď nejaké fotky sa nám podarili). Nepočkali sme ani posledný kontakt 18:50 miestneho času, keď Mesiac opustil Slnko.

Druhá skupina, ktorá sa vybrala smerom na juh asi 150 km mala väčšie šťastie, napriek tomu, že nemali úplne jasno, oblaky sa držali na správnej polovici oblohy.

Tretia skupina, ktorá zostala v hoteli a chceli pozorovať z balkóna, videla najmenej. Síce sa im podarili nejaké fotky zo začiatku a jedna na konci zatmenia, nevideli okolie ani tieň.

Dosť skleslá nálada panovala medzi nami, inak sme si predstavili pozorovanie, avšak mali sme nejaké fotky z expedície a neprichádzali sme domov s prázdnymi rukami.

Ďalší deň sme navštívili mesto, potom sme vyrazili do Barnaulu, nakoľko lietadlo letelo dosť skoro, nemali sme chuť v noci cestovať z Gorno-Altajsk-u. Problémy sa neskončili. Posunuli nám let, pri informáciách tvrdili, že z toho nebude problém. Evidentne na informáciách a CHECK-IN nespolupracujú. Po dlhých vysvetleniach nás pustli do lietadla. Na letiskách v Rusku sa okrem ruštiny neoplatí skúšať iné jazyky, nerozumejú.

V Moskve sme odložili batožinu a vybrali sme sa do mesta. Pozreli sme si všetko, čo sa dá stihnúť za 24 hodín – samozrejme hlavne Červené námestie. V meste taxikár nejazdil s menšou rýchlosťou ako 120km/h – Lada Samara, lebo toto auto sme si vybrali – a cesta z mesta na letisko trvala asi hodinu. Prenocovali sme na letisku, ráno sme sa ako prvý hlásili na CHECK-IN, lebo sme predvídali menšie komplikácie ohľadom posunutých letov. Nakoniec sa to vyriešilo a ja som s obrovskou radosťou nastúpila do lietadla.

Získali sme množstvo nových skúseností čo sa týka expedície a zatmenia, tieto skúsenosti by sme chceli využiť ďalší rok v Číne.

Úplne zatmenie Slnka 29. marec 2006.

Marec 2006, 29-teho predstavoval pre astronómov z celého sveta významný dátum, kedy mali možnosť sledovať nádherný zriedkavý úkaz – úplné zatmenie Slnka.

Skupina astronómov amatérov (neskôr SOLAR Hvezdáreň Senec) zo Slovenska si zorganizovala vlastnú expedíciu za zatmením Slnka v Turecku. Vybrali sme si Side za najvhodnejšie a dostupné pozorovacie miesto pre nás. Naša expedícia mala šesť členov pričom každý mal za úlohu zdokumentovať detailnejšie zatmenie – napr. vonkajšiu korónu, vnútornú korónu… .

Vlastné pozorovanie začalo presne o 9: 35 UT, kedy bol prvý kontakt, potom sme sledovali polotieň a samotné zatmenie Slnka v Side nastalo presne o 10:54 až do 10:57 UT , ukončenie zatmenia bolo o 12:12 UT . Celá výprava trvala 9 dní, pričom pobyt v Turecku 3 dni, počas ktorého sme skúšali pozorovacie prístroje. Na pozorovanie sme použili nasledovnú techniku:

Ďalekoľady: Fotoobjektív – MTO 1000A , MTO 500A, fotoaparáty – Flektogon 2.8/20,

Reportážne snimky – Olympus digitálna kamera Cannon

Dojmy zo zatmenia boli fantastické. Chvílka hlbokého ticha, ktorá nasledovala v okamžik, kedy Mesiac zakryl Slnko, nám nahnala trochu strachu a spôsobila zimomriavky po tele. Okrem krásneho zážitku sme mali dobrý pocit z vykonanej práce a z množstva kvalitného materiálu. Radi by sme sa zúčastnili ďalšej expedícii roku 2008, kde by sme chceli zdokumentovať ďalšie zatmenie Slnka, ktoré sleduje celý svet.