eso2609 — Tlačová správa

Po viac ako desiatich rokoch bola objavená ukrytá, najslabšia planéta, aká bola zo Zeme vyfotografovaná
15. júl 2026
Skupina astronómov objavila tretiu planétu obiehajúcu okolo hviezdy Beta Pictoris. Nová planéta, Beta Pictoris d, je 100-krát slabšia ako Beta Pictoris b – prvá planéta objavená v rovnakom systéme – a patrí medzi najslabšie exoplanéty, aké kedy boli zachytené zo Zeme. Potom, čo skupina zaznamenala planétu pomocou ďalekohľadu VLT (Very Large Telescope) Európskeho južneho observatória (ESO), zistila, že sa skrývala v archíve pozorovaní viac ako desať rokov.
„Bol to šťastný nález,“ hovorí Ben Sutlieff, spoluautor štúdie publikovanej dnes v časopise The Astrophysical Journal Letters a astronóm na Univerzite v Edinburghu vo Veľkej Británii. „Pôvodne sme sa chceli podrobnejšie zamerať na známu planétu v tejto sústave, Beta Pictoris b, aby sme zistili, ako sa v priebehu času mení,“ dodáva. Keď však skupina začala analyzovať snímky tejto sústavy, všimla si niečo iné, oddelené od Beta Pictoris b, čo ich priviedlo na úplne novú cestu.
„Je tam ešte niečo, videl si to?“ spomína Markus Bonsa, astronóm ESO v Nemecku a druhý spoluautor štúdie, na to, čo povedal pri prezeraní záznamov. Aby potvrdili povahu svojho objavu, prehľadala skupina archív ESO, katalóg skorších pozorovaní vykonaných pomocou zariadenia ESO. Na niekoľkých snímkach starých až 11 rokov objavili novú planétu, Beta Pictoris d, vrátane jedného, na ktorom bola sotva viditeľná na pozadí žiara svojho väčšieho suseda, planéty Beta Pictoris b. „Zdá sa, že planéta d sa s nami viac než desaťročie hrala na skrývačku, vlastne až teraz môžeme povedať: ‚Máme ťa!“ hovorí Jayne Birkbyová, spoluautorka štúdie a astronómka z Oxfordskej univerzity vo Veľkej Británii.
Novo objavená planéta je, rovnako ako ďalšie dve v tomto systéme, plynný obor podobný Jupiteru alebo Saturnu. Beta Pictoris d má však oveľa širšiu obežnú dráhu ako planéty Beta Pictoris b a Beta Pictoris c. Navyše, zatiaľ čo prvé dve planéty majú každá hmotnosť približne desaťnásobok hmotnosti Jupitera, nová planéta je iba 2,4-krát hmotnejšia ako Jupiter, čo z nej robí jednu z najľahších planét, aké kedy boli zachytené zo Zeme. Planéta je tiež relatívne chladná, a preto v porovnaní so svojou materskou hviezdou extrémne slabá.
Priame zobrazovanie, pri ktorom je svetlo objektu zachytené podobne ako na fotografii, funguje iba pri planétach, ktoré sú dostatočne jasné, aby boli viditeľné vedľa svojich oveľa jasnejších materských hviezd. Zhotovenie priamej snímky planéty tak slabej, ako je Beta Pictoris d, preto predstavuje významný úspech. „Táto nová planéta je 100-krát slabšia ako Beta Pictoris b, slávna planéta v rovnakom systéme, čo z nej robí najslabšiu exoplanétu, aká bola kedy priamo vyfotografovaná zo Zeme,“ vysvetľuje Bonsa [1].
Toto prvé jasné zistenie existencie planéty Beta Pictoris d, ktorá je od nás vzdialená 63 svetelných rokov, vykonali Sutlieff, Bonse a ich skupina pomocou prístroja ERIS na ďalekohľade VLT. Nezávislá skupina vedená Aidanom Gibbsom z Kalifornskej univerzity v USA objavila tú istú planétu aj pomocou vesmírneho ďalekohľadu Jamesa Webba (JWST), zariadenia americkej, európskej a kanadskej vesmírnej agentúry. Ich výsledky sú tiež dnes publikované v časopise The Astrophysical Journal Letters.
Na potvrdenie objavu planéty na základe detekcie musia astronómovia zvyčajne vykonať následné pozorovania. Tento systém však bol už dôkladne preskúmaný a vo vedeckých archívoch ESO a JWST bolo uložených niekoľko snímok. „K našej radosti sa objavila už v predchádzajúcich pozorovaniach prístrojom SPHERE,“ hovorí Birkby s odkazom na ďalší prístroj VLT, ktorý sa predtým používal na pozorovanie systému Beta Pictoris. Planéta bola tiež videná v archívnych pozorovaniach z prístroja NIRCam, ktorý je súčasťou JWST. Teraz, keď skupina vedela, kde má hľadať potenciálnu novú planétu, „ukázalo sa, že sa v záznamoch skrývala celý čas!“ hovorí Birkby. Spoluautor Valentin Christiaens, výskumník z CEA Paris-Saclay vo Francúzsku, dodáva: „Zistenia v archívnych záznamoch SPHERE sú vzrušujúce nielen sami o sebe, ale aj preto, že naznačujú, že v archívoch prístrojov VLT sa stále skrýva množstvo pokladov!“
Beta Pictoris je teraz po sústave HR 8799 druhým systémom, v ktorom boli priamo vyfotografované viac ako dve planéty. „Sústavy s viacerými priamo vyfotografovanými exoplanétami sú ‚svätým grálom‘ objavov, pretože nám môžu veľa prezradiť o tom, aké sú rôzne exoplanéty v rovnakom prostredí, v ktorom vznikajú,“ hovorí Sutlieff [2]. Beta Pictoris d tiež objasňuje záhadu vo svojom planetárnej sústave, pretože má presne takú hmotnosť a polohu, ktoré vysvetľujú špecifický tvar okolitého disku s úlomkami, tvoreného zvyškami po materiálu z procesu formovania planét.
Objav planéty Beta Pictoris d týmto spôsobom povzbudzuje k ďalšiemu priamemu snímkovaniu planetárnych sústav, kde by sa mohli skrývať slabo žiariace planéty priamo pred očami, a to aj pomocou pripravovaného ďalekohľadu ELT (Extremely Large Telescope) ESO. „Zdá sa, že planéty zrejme majú spoločníkov,“ hovorí Beth Biller, tiež spoluautorka článku a astronómka na Univerzite v Edinburghu, „veľa zo slávnych priamo vyfotografovaných exoplanetárnych sústav zrejme obsahuje viac obrích planét v rámci jednej sústavy a pravdepodobne sa v týchto sústavách skrýva ešte viac planét s nižšou hmotnosťou, ktoré by mohli odhaliť prístroje na ďalekohľade ELT.“
Poznámky
[1] Beta Pictoris d je najslabšia exoplanéta, aká bola kedy zo Zeme vyfotografovaná, po zohľadnení vzdialenosti od systému – najslabšia z hľadiska absolútnej magnitúdy (čo je dané výhradne jej veľkosťou a teplotou), nie z hľadiska zdanlivej magnitúdy (kde k slabosti prispieva aj vzdialenosť).
[2] Beta Pic patrí do skupiny hviezd rovnakého veku, z ktorých niektoré majú aj planéty. Beta Pic d sa javí takmer ako dvojča jednej z týchto planét, 51 Eri b, čo znamená, že astronómovia môžu obe planéty použiť ako základ pre svoje modely vývoja a rastu planét v priebehu času.

More information:
This research was presented in a paper to appear in The Astrophysical Journal Letters (https://doi.org/10.3847/2041-8213/ae80a0).
This paper, co-led by B. J. Sutlieff and M. J. Bonse, involves over 90 authors from around the world, including Belgium, France, Germany, Ireland, Italy, the Netherlands, Switzerland, the United Kingdom and Chile.
The European Southern Observatory (ESO) enables scientists worldwide to discover the secrets of the Universe for the benefit of all. We design, build and operate world-class observatories on the ground — which astronomers use to tackle exciting questions and spread the fascination of astronomy — and promote international collaboration for astronomy. Established as an intergovernmental organisation in 1962, today ESO is supported by 16 Member States (Austria, Belgium, Czechia, Denmark, France, Finland, Germany, Ireland, Italy, the Netherlands, Poland, Portugal, Spain, Sweden, Switzerland and the United Kingdom), along with the host state of Chile and with Australia as a Strategic Partner. ESO’s headquarters and its visitor centre and planetarium, the ESO Supernova, are located close to Munich in Germany, while the Chilean Atacama Desert, a marvellous place with unique conditions to observe the sky, hosts our telescopes. ESO operates three observing sites: La Silla, Paranal and Chajnantor. At Paranal, ESO operates the Very Large Telescope and its Very Large Telescope Interferometer, as well as survey telescopes such as VISTA. Also at Paranal, ESO will host and operate the south array of the Cherenkov Telescope Array Observatory, the world’s largest and most sensitive gamma-ray observatory. Together with international partners, ESO operates ALMA on Chajnantor, a facility that observes the skies in the millimetre and submillimetre range. At Cerro Armazones, near Paranal, we are building “the world’s biggest eye on the sky” — ESO’s Extremely Large Telescope. From our offices in Santiago, Chile we support our operations in the country and engage with Chilean partners and society.
Contacts
Ben Sutlieff
Institute for Astronomy, University of Edinburgh
Edinburgh, United Kingdom
Email: ben.sutlieff@roe.ac.uk
Markus Bonse
European Southern Observatory (ESO)
Garching bei München, Germany
Email: Markus.Bonse@eso.org
Jayne Birkby
Department of Physics, University of Oxford
Oxford, United Kingdom
Email: jayne.birkby@physics.ox.ac.uk
Valentin Christiaens
CEA Paris-Saclay, Université Paris-Saclay, Université Paris Cité, CEA, CNRS
Paris, France
Tel: +33169083661
Email: valentin.christiaens@cea.fr
Beth Biller
Institute for Astronomy, University of Edinburgh
Edinburgh, United Kingdom
Tel: +44 (0)131 668 8349
Email: bbiller@ed.ac.uk
Bárbara Ferreira
ESO Media Manager
Garching bei München, Germany
Tel: +49 89 3200 6670
Cell: +49 151 241 664 00
Email: press@eso.org
Press and Public Relations
University of Edinburgh
Edinburgh, United Kingdom
Tel: +44(0)7979 446 209
Email: press.office@ed.ac.uk
Pôvodný článok: https://www.eso.org/public/news/eso2609/
